Do polovice 2. stor. panoval na severopanónskych hraniciach mier. Hlboko vnútri Germánie však už narastal veľký nepokoj. Pravdepodobne sťahovanie Gótov spôsobilo mohutné posuny viacerých kmeňov. Tlak severných susedov hľadajúcich nové sídla donútil k pohybu podunajské kmene, ktoré však narazili na limitné opevnenia. Za vlády Marca Aurelia (161-180) vzplanuli na dunajských hraniciach mimoriadne ničivé a dlhotrvajúce boje, pre ktoré sa vžil názov markomanské vojny. Proti Rimanom vtedy bojovali viaceré barbarské kmene, ale hlavnými protivníkmi v nich boli opäť germánski Markomani a Kvádi i sarmatskí Jazygovia.

K prvému pokusu o prekročenie rímskych hraníc došlo už niekedy na prelome rokov 166/167, keď 6 000 Longobardov a Obiov vpadlo cez Dunaj do Panónie. Lúpežný útok odrazila jazdecká jednotka z Arrabony. Bola to však len predzvesť oveľa ničivejších vpádov.

>Rimania nestihli dostatočne zabezpečiť obranu a pripraviť plánovanú ofenzívu, keď v roku 170 zaútočili spoločne Markomani a Kvádi na severopanónske hranice. Pohraničné jednotky, ktoré sa len nedávno vrátili z vojnovej výpravy proti Partom, a boli naviac decimované šíriacou sa morovou nákazou, ich nedokázali zadržať. Germánske bojové húfy prelomili limitné opevnenia a na hlavu porazili légie, ktoré sa proti nim postavili niekde v Panónii. Útočníci spustošili celú provinciu a tiahli ďalej na juh, až do severnej Itálie. Rimanom sa len s vypätím všetkých síl podarilo odvrátiť hroziacu katastrofu. Po urputných bojoch vytlačili útočníkov zo svojho územia a prešli do protiofenzívy, ktorú viedol sám cisár Marcus Aurelius. Jeho sídlom sa dočasne stalo Carnuntum. V roku 172 tu rímske vojská prekročili po pontónovom moste Dunaj a podnikli úspešnú vojnovú výpravu proti Markomanom. O rok nato uskutočnili Rimania trestnú výpravu proti susedným Kvádom. Opäť sa na nej zúčastnil aj sám cisár Marcus Aurelius. Východiskovou základňou pre vstup rímskych vojsk na germánske územie sa stalo zrejme Brigetio. Rímske légie potom údoliami riek prenikli hlboko do kvádskeho vnútrozemia, kde však narazili na tuhý odpor. Tu sa hneď na začiatku odohrala i neľútostná bitka, v ktorej obkľúčených Rimanov zachránil od zdrvujúcej porážky iba "zázračný dážď". Túto výnimočnú príhodu zobrazuje i jedna z reliéfnych scén na stĺpe Marca Aurelia v Ríme. Poznámka v diele Marca Aurelia "Myšlienky k sebe samému" svedčí o tom, že cisár s jadrom inváznej armády táboril počas tejto výpravy niekde na Pohroní. Boje s Kvádmi trvali až do roku 174. Rimania viedli súčasne vojny aj so Sarmatmi. V lete roku 175, po správe o vzbure uzurpátora Avidia Cassia v Sýrii, bol Marcus Aurelius donútený uzavrieť s nimi narýchlo mier.

Tým sa však skončila len prvá etapa markomanských vojen, lebo už po dvoch rokoch vypukol konflikt na Dunaji s novou silou. Rimania získali opätovne prevahu až po ťažkých bojoch. Po víťaznej ofenzíve v roku 179 sa rozhodol Marcus Aurelius definitívne zlomiť odpor zadunajských Germánov. Územie porazených, ale nepodmanených Markomanov a Kvádov dal obsadiť početnými jednotkami (údajne o celkovej sile 40 000 mužov). O tom, ako ďaleko prenikli rímske légie, dodnes svedčí skalný nápis, ktorý nechal vyhotoviť M. Valerius Maximianus, veliteľ oddielu táboriaceho v Laugariciu (Trenčín). Vojenské jednotky vtedy prezimovali na nepriateľskom území v dočasných opevneniach. Marcus Aurelius snáď uvažoval aj o zriadení dvoch nových provincií - Marcomannie a Sarmatie. Ak aj mal takýto zámer, tak mu v jeho uskutočnení zabránila predčasná smrť. Jeho syn Commodus ešte krátko pokračoval vo vojnových operáciách, ale potom v roku 180 ukončil dlhotrvajúce vojny a uzavrel so zadunajskými kmeňmi mier. Rímske jednotky opustili markomanské a kvádske vnútrozemie a stiahli sa späť na dunajské hranice.

Budovanie severopanónskeho limitu

Rímska armáda

Výzbroj a výstroj rímskych vojakov

Rímske vojsko, jeho úlohy a význam

Obdobia rozkvetu a úpadku

Posledné vzopätie a pád rímskej moci