Ani rozsiahle opevnenia však neznížili trvalé ohrozenie hraníc impéria. Po nových vpádoch Kvádov a Sarmatov sa ešte raz pokúsil obnoviť a posilniť mocenskú pozíciu Rimanov na strednom Dunaji Valentinianus I. (364-375), posledný rímsky cisár narodený v Panónii. V rámci jeho široko založeného fortifikačného programu sa popri obvyklých rekonštrukčných prácach vybudovala na niektorých úsekoch hraníc aj hustá reťaz strážnych veží. Na zabezpečenie zásobovania vojska po Dunaji sa stavali aj predmostia - prístavy opevnené vežami, a ďalšie ľavobrežné pevnosti na barbarskom území. To vyvolalo u Kvádov značnú nespokojnosť, a keď bol zavraždený ich kráľ Gabinius, vtrhli v roku 374 so svojimi dávnymi spojencami Markomanmi a Sarmatmi do provincií. Na jar roku 375 podnikol Valentinianus I. úspešnú trestnú výpravu proti Kvádom. Pri následných mierových rokovaniach s Kvádmi v Brigetiu však cisára natoľko rozhnevali ich požiadavky, že ho ranila mŕtvica a náhle zomrel.

Po jeho smrti došlo v mocenskopolitických pomeroch na Dunaji k zásadnému obratu. Kým kvádsko-sarmatské vpády boli nebezpečné pre Panóniu, útoky dolnodunajských Gótov ohrozovali samotnú existenciu a súdržnosť celej Rímskej ríše. Po zdrvujúcej porážke rímskej armády pri Hadrianopoli v roku 378 sa úplne rozpadla vojenská ochrana hraníc a na územie ríše začali vo viacerých vlnách nezadržatelne prenikať prúdy barbarských kmeňov. Tento rozvrat viedol k značnému úbytku romanizovaného obyvateľstva a k všeobecnému úpadku. Rímska moc na strednom Dunaji sa napriek viacerým pokusom o reorganizáciu armády a snahám o obnovenie nadvlády na panónskom území pod týmto sústredeným tlakom barbarských národov, ktorí zavŕšili vpády Húnov, úplne rozpadla. Podstatná časť Panónie sa potom stala súčasťou ich ríše.

Budovanie severopanónskeho limitu

Rímska armáda

Výzbroj a výstroj rímskych vojakov

Rímske vojsko, jeho úlohy a význam

Markomanské vojny - konfrontácia na Dunaji

Obdobia rozkvetu a úpadku