Podľa výsledkov archeologických výskumov to bola mohutne opevnená pevnosť, ktorá zaberala plochu vyše 3 ha. Jej pôdorys v tvare pravidelného štvorca so zaoblenými nárožiami o vnútorných rozmeroch 172 x 172 m bol orientovaný podľa svetových strán. Kamenné hradby siahali do výšky najmenej 4 až 5 m a boli ukončené cimburím. Z vnútornej strany boli spevnené hlineným násypom, ktorý súčasne tvoril ochodzu po celom ich obvode. V strede všetkých štyroch strán kastela boli umiestnené vstupné brány chránené dvojicami veží. Hlavná južná brána (porta decumana) pri dunajskom brehu zabezpečovala životne dôležité spojenie s materským légiovým táborom v Brigetiu. Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Bránové veže mali obdĺžnikový pôdorys a čiastočne vystupovali pred líniu pevnostného múru. Cesty v priechodoch brány boli spevnené drobným lomovým kameňom. Severná brána (porta praetoria) obrátená k potenciálnemu nepriateľovi mala len jeden priechod. Veže na nárožiach, ako aj ďalšie veže umiestnené medzi nárožiami a bránami, boli pristavané k pevnostnému múru z vnútornej strany. Obranyschopnosť kastela ešte umocňovali prstence dvoch hrotitých priekop a valov, ktoré ho obkolesovali z troch strán.

Výstavba tejto pevnosti bola mimoriadne náročná, pretože Rimania takmer všetok stavebný materiál - množstvo kameňa, vápna, stavebného dreva, tehliarskych výrobkov - museli prepraviť loďami z druhého brehu Dunaja. Ako o tom svedčí väčšina kolkov na tehlách, výstavbu kastela zabezpečovala hlavne légia I pomocná (adiutrix) z Brigetia. Tehly sa sem však transportovali po Dunaji aj z veľkých vzdialeností.

Vnútorná zástavba kastela je dosiaľ známa hlavne zo starších výkopov a plánov J. Tótha-Kurucza. Podľa tradičnej rímskej schémy jej osi tvorili hlavné cesty (via decumana a via principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Štábna budova sa však nenachádzala v strede tábora, kde sa tieto cesty stretávali, ale bola neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne kastela. Kúpele, ktoré nemohli chýbať pri žiadnom rímskom tábore, boli umiestnené v jeho juhovýchodnej časti. Pozdĺžne stavby pri severnom hradobnom múre možno podľa charakteristického pôdorysu s opornými piliermi považovať za sýpky (horrea) na uskladnenie zásob obilia. Ostatné budovy usporiadané do ulicového systému slúžili ako kasárne a stajne. Niektoré pôdorysy, ktoré odkryl a vyznačil na svojom pláne J. Tóth-Kurucz, nerešpektujú tento princíp rozmiestnenia vnútornej zástavby kastela a pochádzajú zrejme až z jeho neskorších prestavieb.

V juhozápadnej časti kastela sa novšie odkryli stopy ďalšej kasárenskej budovy. Jej funkciu prezrádza pravouhlý pôdorys, členený priečkami na dva rady miestností, ktoré slúžili na ubytovanie mužstva. Preskúmala sa v dĺžke 30 m. V pôvodnom stave sa zachovala iba podmurovka jednej z priečok. Tvorili ju lomové vápencové kamene kladené nasucho bez pojiva do základovej ryhy. Úroveň podlahy z udupanej hliny sa zistila iba vo dvoch miestnostiach. Steny kasárne boli postavené zrejme z dreva, alebo technikou hrázdeného muriva z nepálených tehál. Stavba zanikla pravdepodobne požiarom okolo polovice 3. storočia, snáď za vojnových udalostí, ktoré vtedy opäť vypukli na severopanónskych hraniciach. Pri následnej obnove jej rumovisko Rimania splanírovali a kamene zo základov vybrali pre ďalšie použitie.

V tejto časti kastela sa odkryli i zvyšky dvoch veľkých pecí na pečenie chleba a viaceré studne, ktoré boli budované podobne ako v iných rímskych táboroch. Po vyhĺbení kruhovej šachty a dosiahnutí hladiny spodnej vody, použili na ich výdrevu vyradené sudy. Hornú časť studňovej šachty potom obložili kruhovým kamenným vencom. Analýzy zvyškov týchto sudov ukázali, že sa vyrábali z borovicového a jedľového dreva.

Posádka kastela bola z hľadiska zásobovania úplne závislá od dodávok potravinových zásob, surovín i hotových výrobkov z  Brigetia a priľahlej časti Panónie. Svedčia o tom predmety dennej potreby slúžiace napr. na uskladnenie potravín, prípravu a servírovanie jedál, na svietenie, ale aj zvieracie kosti a zuhoľnatené rastlinné zvyšky. Najpočetnejšie sú keramické nádoby vyrobené v miestnych hrnčiarskych dielňach v Brigetiu, zastúpené sú však aj výrobky zo vzdialenejších centier. Ich masovú produkciu značne ovplyvnili požiadavky rímskej armády. Prevažná časť úžitkovej keramiky - kuchynský a stolový riad (hrnce, pokrievky, džbány, poháre, misy a taniere) pochádza z  Brigetia. Hoci sa v  nich vyrábal aj luxusnejší tovar, nemohol uspokojiť dopyt vojska po kvalitnej stolovej keramike. Pokrýval ho predovšetkým dovoz tzv. terry sigillaty - "antického porcelánu" zo západorímskych provincií (Gallia, Germania, Raetia). Zásobovanie Brigetia a jeho predmostia touto keramikou dosiahlo svoj vrchol za vlády Severovcov (koncom 2. - začiatkom 3. stor.), kedy sem prúdil tovar zo známych centier v  dnešnom Nemecku (Rheinzabern, Westerndorf). V tomto období zohralo Brigetio dôležitú úlohu aj pri sprostredkovaní terry sigillaty do svojho širšieho predpolia obývaného Kvádmi.

Strava vojakov pozostávala predovšetkým z  kašovitých jedál zhotovených z  obilovín, ďalej z  chleba a mäsa (ošípané, hovädzí dobytok, koza/ovca, hydina, ryby). Na ich prípravu slúžili piecky umiestnené priamo v  miestnostiach kasárenských budov. Výnimkou bolo pečenie chleba, ktoré si vyžadovalo osobitné zariadenie - chlebovú pec. Zvyčajne išlo o technicky nenáročnú stavbu s plochým dnom vyloženým tehlami a s hlinenou kupolou s otvorom. Pece tohto druhu bývali súčasťou stavieb - pekární alebo v niektorých táboroch tvorili celé batérie postavené pozdĺž vnútornej strany hradieb. V ižianskej pevnosti sa dve samostatne stojace chlebové pece odkryli v blízkosti medziveží. Boli tu v závetrí a ich obsluha neohrozovala chod a bezpečnosť pevnosti. Vzhľadom na ich konštrukciu a kapacitu je zrejmé, že ich úloha pri zásobovaní mužstva bola iba dočasná a doplnková.

Bližší osud kastela v druhej polovici 3. storočia nateraz nie je známy. Výrazné stopy prestavieb jeho opevnenia pochádzajú až zo 4. storočia. Za vlády Konštantínovcov sa na severopanónskych hraniciach obnovovali staré opevnenia a budovali i nové pevnosti. Pravdepodobne vtedy pristavili k severnej bráne i na troch nárožiach kastela bastiónové veže. Tie výrazne vystupovali pred dovtedy rovnú líniu opevnenia a umožnili jeho účinnejšiu obranu. Posledné rozsiahle stavebné úpravy pochádzajú z obdobia vlády cisára Valentiniána I., kedy sa Rimania ešte raz pokúsili obnoviť svoju mocenskú pozíciu na strednom Dunaji. Ich stavebné aktivity v opevnenom predmostí Brigetia dokladajú okrem iného viaceré nálezy kolkovaných tehál z tohto obdobia. V tom čase bol pravdepodobne zamurovaný priechod severnej brány kastela. Pred južnou bránou bola v širokom oblúku vyhĺbená priekopa a jej priechody boli nanovo vydláždené veľkými kamennými platňami. Zrejme odvtedy kastel chránilo na ostatných frontoch až päť prstencov hrotitých priekop a valových násypov.

Tento mocenský tlak Rimanov vyvolal nový vojnový konflikt. V roku 374 vpadli Kvádi spolu s Markomanmi a Sarmatmi za Dunaj a plienili rímske územie. Na jar roku 375 podnikol cisár Valentinianus I. proti Kvádom výpravu, pričom rímsky kastel v Iži zrejme zohral významnú úlohu. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj dočasný rímsky poľný tábor, ktorého priekopa sa odkryla v severozápadnom predpolí kastela. Pri následných mierových rokovaniach s Kvádmi na jeseň toho istého roku cisár Valentinianus I. v Brigetiu náhle zomrel. Po jeho smrti a porážke rímskej armády pri Hadrianopole oslabená vojenská obrana hraníc nedokázala viac odolávať ďalším útokom a na územie Panónie postupne prenikali viaceré barbarské kmene a národy.

V tom čase zrejme násilne zanikol aj rímsky kastel v Iži. V jeho areáli sa potom ešte na istý čas usídlili germánski Kvádi, zmiešaní so skupinami nových prisťahovalcov - snáď Gótov alebo Alanov. Po ich odchode niekedy v priebehu prvej polovice 5. storočia zostalo toto miesto už neobývané.

Mnohé otázky zostávajú ešte aj po dlhoročných výskumoch nezodpovedané. Naďalej nie je známe ani meno vojenskej jednotky, ktorá tvorila posádku tejto predsunutej rímskej limitnej pevnosti. Rovnako i antický názov "Kelemantia", ktorým sa na základe údajov antického geografa Klaudia Ptolemaia tento rímsky kastel označuje, je stále neistý. Napriek tomu však doterajšie výsledky už veľmi výrazne obohatili nielen medzerovité poznatky o jeho stavebno-historickom vývoji, ale aj o významných dejinných udalostiach, ktoré sa na tomto území odohrali od konca 2. až do začiatku 5. storočia.