Už od augustovského obdobia bola takmer celá rímska armáda rozmiestnená v provinciách pozdĺž hraníc impéria, ale prvé stále opevnenia na strednom Dunaji sa začali budovať až po sformovaní provincie Panónie za vlády cisára Claudia (41-54). Vtedy založili Rimania tábor légie v Carnunte (dnešný Bad Deutsch-Altenburg v Rakúsku), na dôležitej križovatke dvoch diaľkových spojníc - Podunajskej a Jantárovej cesty. Na ďalšie strategicky významné body umiestnili auxiliárne jednotky, ktoré si postavili svoje tábory v Arrabone (Győr), v Brigetiu (Komárom-Szőny) a v Aquincu (Budapešť). Systematická výstavba rímskych pevností na hraniciach Panónie sa však začala až za Fláviovcov. Obavy Rimanov pred silou a mocou zadunajských Germánov boli vtedy už zjavne opodstatnené. Za vlády cisára Domitiana (81-96) vypukli na strednom Dunaji ťažké boje. Rimania v nich od Svébov a ich spojencov Sarmatov, sídliacich od 1. storočia východne od Dunaja v Potisí, utrpeli i výrazné porážky. Tieto svébsko-sarmatské vojny sa definitívne skončili až za Domitianovho nástupcu Nervu (96-98). Neblahé skúsenosti donútili Rimanov vypracovať novú koncepciu obrany svojich hraníc a značne posilniť ich ochranu. Pozdĺž Dunaja rozmiestnili viaceré vojenské jednotky a vybudovali systém obranných opevnení - limes romanus.

Za Traiana (98-117), keď Rímska ríša dosiahla najväčší rozmach, sem presunuli ďalšie tri légie. Légia X zdvojená (gemina) si postavila svoj tábor vo Vindobone (Viedeň), légia I pomocná (adiutrix) v Brigetiu a légia II pomocná v Aquincu. Panónsku armádu doplnili aj o ďalšie auxiliárne oddiely. Od čias cisára Hadriana (117-138), kedy sa ustálil počet vojenských jednotiek v provincii, chránili jej severné hranice popri troch légiách pomocné zbory zostavené zo 6 - 7 jazdeckých, 5 peších a 2 zmiešaných oddielov. Ich kastely, vybudované v 15 - 30 km odstupoch pozdĺž Dunaja, tvorili základné články reťaze limitných opevnení. V úsekoch medzi jednotlivými kastelmi boli postavené ešte viaceré strážne veže (burgi), ako kontrolné a signálne posty. Reťaz týchto opevnení spájala dôležitá limitná cesta, ktorá bola zároveň diaľkovou spojnicou s ostatnými podunajskými provinciami. Línia opevnení i limitná cesta sa v oblasti Žitného ostrova kvôli močaristému, ťažko priechodnému terénu odkláňali k južnému - Mošoňskému ramenu Dunaja. Ochranu hraníc, a zároveň prepravu zásob a materiálu pre vojsko, zabezpečovala aj rímska dunajská flotila (classis Flavia Pannonica), ktorá tu mala viaceré základne.

Panónsky limes patril odvtedy k najsilnejšie obsadeným úsekom rímskych hraníc a provincia, ktorá mala spočiatku druhoradé postavenie, nadobudla v 2. storočí veľký význam. Jej hranice boli najbližšie k Itálii a panónske vojsko zohralo kľúčovú úlohu pri obrane jej územia pred nájazdmi barbarských kmeňov počas tzv. markomanských vojen, ktoré ukončili kľudné desaťročia antoninovského obdobia.

Rímska armáda

Výzbroj a výstroj rímskych vojakov

Rímske vojsko, jeho úlohy a význam

Markomanské vojny - konfrontácia na Dunaji

Obdobia rozkvetu a úpadku

Posledné vzopätie a pád rímskej moci